Ahoj Dušan!

     Včera som začal robiť zajačinec podľa toho Tvojho. Neviem, ako si urobil tú malú cisternu na pitie. Je to dobre myslené, ale nevieš, koľko je tam vody. Ja by som tam dal fľašu alebo niečo priesvitné. Drabinky nebudem mať z dreva, ale zo železa. Oco mi sľúbil oceľové tyčky, ktoré majú na koncoch závity. No nechce sa mi veriť, že by si to urobil sám. Istotne Ti pomáhal oco.

           Rozmýšľam, že by to mohlo byť aj pre psa, ale do cisterny by sa neliala len voda, ale aj potrava. Pravdaže len tekutá.

Vieš, z Teba by mohol byť významný človek. Ak zasa niečo vymyslíš, napíš mi a ja sa na to čudo prídem pozrieť.

                    Srdečne Ťa pozdravujem.

                                                                                                                         Tvoj Ľubo

 

 

 

( Ľubomír Kaprálik, 6.B  - v šk.r.1990/91  - dnes MVDr. Ľubomír Kaprálik, Nová Baňa)

 

 

 

 

 

        Je môj mozog preťažený?

               ( ja - rozprávanie)                               Marek Kaprálik, 6.A   ( 2010/2011)

 

Bol studený jesenný štvrtok. Nebollen taký hocijaký, bol to prvý deň môjho šiesteho ročníka. Z minulého školského roka som si priniesol záväzok. Moja ( vtedy nová ) triedna pani učiteľka ma požiadala, aby som bol viac aktívny v školských súťažiach. Najprv som nepochopil, o čo pani učiteľke išlo. Hneď po nástupe do nového školského roka mi to došlo. Zámerom mojej triednej boli olympiády. Bol som a stále som dobrý žiak, ktorý nezvykne často dostávať zlé známky. Vysvedčenia mávam vynikajúce, no to, že pani učiteľke ešte niečo chýbalo, mi nedalo pokoja. Tak som sa začal zaujímať o všetky možné súťaže. To ešte môj mozog nevedel, o koľko sa zväčší jeho IQ.

   Ako prvé som sa začal zaujímať o dejepis. Ten ma nielen fascinoval a bavil, ale mal som aj dobré výsledky. Tak som sa teda zapojil do dejepisnej olympiády.  Učenia bolo veľa a čítania ešte viac a k tomu som si pridal ešte ďalšie dva obľúbené predmety - geografiu a matematiku. Geografia bola tiež moja srdcová záležitosť. V nej som potreboval hlavne vedieť narábať s atlasom. A to mi teda šlo!

  Z matematiky som sa zapojil do pytagoriády. Ako prvej som sa zúčastnil dejepisnej  olympiády. Keďže to bola moja prvá olympiáda, bol som nervózny. Test bol veru ťažký. Nervózne sme čakali na výsledok a na moje prekvapenie som skončil druhý! Po rozchode pani učiteľky zistili, že  mi zabudli pripočítať tri body za úlohu na druhej strane papiera. Tie tri body rozhodli. Hurá, som prvý, juchuchú! Škoda, že šiestaci nepostupujú na krajské kolo. aj tak som sa potešil, ale to nebol môj jediný úspech.

  Školské  kolo pytagoriády som vyriešil a postúpil na okresné kolo.  A geografia? Do Námestova sme išli piati, každý z iného ročníka. Na môj údiv tam bolo oveľa menej súťažiacich ako na dejepisnej olympiáde.  Test bol ľahučký, no na najľahšie som zabudol. Stačilo mi to však na konečné druhé miesto a keďže som mal zo sto deväťdesiatšesť bodov, postúpil som na krajské kolo.

   Chystám sa ešte súťažiť, ale budem vidieť, ako to bude zvládať môj mozog. Dúfam, že pre našu školu ešte párkrát obsadím stupne víťazov. Mozogmôj, ďakujem ti za všetko!

 

 

 

Dunčo – pes na plný úväzok

 

V Hruštíne žil jeden muž. Volal sa Ďuro. Mal psa Dunča, ktorý sa o pána musel starať, pretože Ďuro sa každý deň opil v krčme.

 

Raz podvečer Dunčo zistil, že jeho pán nie je doma. Už vedel, koľká bije! Bez rozmýšľania sa vybral do krčmy. Ako tam vošiel, zbadal Ďura v kúte, ako si vyspevuje: „Ak sa náhle zmrkne, hneď pivo s vodkou zmizne.“ A pokračuje: „Ale ja si rozkážem pivo, aspoň mi nebude clivo!“ Dunčo videl, že pán nie je celkom pri plnom vedomí. Chytil ho za kabát a šup ho, ťahal ho po zemi domov. Tam si Dunčo trochu oddýchol, ale pán prišiel do chyže a zvolal. „Žena, už som doma!“ Bolo vidno, že nie je naozaj vo svojej koži, lebo Ďuro žiadnu ženu nemal. Dunčo na to nemal trpezlivosť a šiel radšej spať ku sliepkam.

Ako tak spal, snívalo sa mu, že bol v nebi. No nie v hocijakom nebi, ale v psom nebi. Videl tam samého psieho, veľmi múdreho kráľa. Ten sa mu prihovoril: „ Dunčo, máš to veľmi ťažké, ale tvoj pán ťa má veľmi rád. A potrebuje ťa. Prosím, nezabudni na moje slová, keď ti bude najťažšie.“ Vtom sa Dunčo prebudil. Vošiel do chyže a pritúlil sa k chudákovi Ďurovi.

 

Tak vidíte. Nie je dôležité, kde bývate, ani to, koľko máte peňazí. Najdôležitejšie v živote je, že vás má niekto rád.

 

(Juraj Jurovčík, V. B 2011/12)

 

 

 

 

Zlatá srnka

 

Bol raz jeden pes, ktorého volali Beny. Jeho pán sa volal Laco.

 

Keď raz išli Laco a Beny do lesa, zbadali srnku. No nie hocijakú, mala zlaté telo a strieborné kopýtka. Beny sa za ňou rozbehol. Srnka vošla do jaskyne, kde Beny zazrel celé stádo. Beny zabrechal. Vtedy sa otvor jaskyne zatvoril.

Keď psík zaspával, stále mu vŕtalo v hlave, odkiaľ sa tam vzali. Beny sa k jaskyni stále vracal vo svojich snoch. Po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol, že zájde po radu k dedovi Budymu. Dedo Budy bol najmúdrejší pes v celej Európe. No Benyho veľmi nepotešil. Povedal mu: „ Toto sa nedá vyliečiť. Bude ťa to trápiť naveky.“ Beny sa s touto odpoveďou nezmieril. Tak dlho chodil po lese, kým znova nezbadal tú srnku. Beny jej povedal, čo ho trápi a spýtal sa, čo má robiť. Srnka mu povedala, že si musí nájsť kamaráta. Beny sa hneď spýtal: „A ty by si nechcela byť moja kamarátka?“ Srnka súhlasila.

 

Odvtedy už Benyho ťažké sny netrápili. S radosťou chodil po lese a nestrašili ho žiadne jaskyne.

 

(Jozef Melek, V. B, 2011/12)

 

Šk. rok 2012/13

O líške a ježkovi

 

Raz išla líška okolo ježkovho brlohu. Ježko si usilovne robil zásoby na zimu. Líška sa mu smiala: „Načo sú ti zásoby?“ Ježko jej povedal: „Okolo môjho brlohu išli ľudia a rozprávali o tuhej zime, ktorá nás čaká.“ No líška so smiechom odišla.

Prišla jeseň a dokonca i prvé mrazy, no líška stále vylihovala vo svojej nore. Keď sa raz ráno zobudila, zacítila veľký hlad. Márne však v lese hľadala nejakú korisť. Vyčerpaná v strede lesa odpadla od hladu.

Ježko prežil zimu vo svojom teplom pelechu.

 

Ponaučenie: Komu sa nelení, tomu sa zelení.

                                                                                       (J. Melek, M. Makúchová VI. B)

 

 

Rybka a holub

 

Jedného slnečného dňa sa prišiel holub, rybkin dobrý kamarát, spýtať rybky, ako sa má. Rybka mu veselo odpovedala: „Výborne! Dokonca som si našla nového kamaráta!“ „Naozaj? Kto je to,“ spýtal sa holub prekvapene. „Žralok. Je veľký, silný a všetci sa ho boja. To je super kamarát!“ Holub sa trochu sklamane spýtal: „Ale dúfam, že my zostaneme kamarátmi navždy?“ 

    Rybka mu však ani neodpovedala a rýchlo sa ponorila. Šla za svojím novým kamarátom žralokom. Ten ju s úsmevom privítal: „Vitaj, posaď sa. Navaril som výbornú polievku.“ Rybka neváhala, posadila sa a spýtala sa: „A aké bude hlavné jedlo?“ „Chutné, len buď trpezlivá.“ Vtom žralok doniesol na stôl veľký hrniec a schmatol doň prekvapenú rybku.

V tej chvíli letel okolo holub, rybkin starý kamarát, a počul, ako rybka volá o pomoc. Rýchlo tam vtrhol a uštipol žraloka do .... zadku! Ten okamžite rybku pustil.

 

Rybka s holubom spoločne odišli a opäť boli tí najlepší kamaráti.

 

Ponaučenie: V núdzi spoznáš priateľa.

 

                                                                                            (B. Jaššová, VI.B)

 

 

2012-13

 

Po každej búrke vyjde slnko

 

            Ahojte.  Som Anička a mám 12 rokov. Som obyčajné dievča. Chodím do šiestej triedy. Nemám veľa kamarátok, ale zato mám jednu najlepšiu -  volá sa Zuzka. Zuzka je skvelá kamarátka, ale tiež nemá veľa priateliek.. Na nás dve existuje len päť  slov:  dva hrášky v jednom struku.

Keď sme so Zuzkou spolu, nevšímame si ostatných spolužiakov. V našej triede je však jedno dievča, volá sa Anastázia. Čo vám poviem, podľa mňa nie je celkom normálna. Založila spoločenstvo s názvom Super kočky.  Viete, ako to chodí. V tom spoločenstve sa riadia troma pravidlami. Tá, ktorá chce vstúpiť do spoločenstva, musí byť pekná, musí mať bohatých rodičov a super oblečenie. Nuž a podľa Anastázie moje a Zuzkino oblečenie nie je pre spoločenstvo vhodné. Ony chodia oblečené v značkových handrách, nosia topánky  na vysokých opätkoch a majú na sebe drahé šperky. My nahodíme rifle, tričko, tenisky, mikinu a ide sa do školy. Iste chápete, že každé dievča chce byť v tom spoločenstve len preto, lebo všetci chlapci chodia len s dievčatami zo spoločenstva. A preto sme so Zuzkou nezadané. Zvládame to však v pohode, veď  máme jedna druhú.

Ale v jeden deň sa všetko zmenilo. Zuzka mi oznámila, že sa sťahujú. Bol to pre  mňa riadny šok. Odkedy moja jediná kamoška odišla, všetko je iné. Cez prestávky som stále sama, a tak sa radšej pozerám, ako sa ostatní zabávajú. Keď už fakt nemám čo robiť,  tak sa učím z učebníc. Po chodbe chodím ako telo bez duše. Musím sa s tým zmieriť,  ostala som sama. A  aby toho ešte nebolo málo,  Anastázia ma na každom rohu ohovára. Nemá ma rada,  pretože som múdrejšia ako ona.  Keď musíme v škole robiť prácu vo dvojici, vždy som s chlapcom. Ten chlapec je vždy  Viliam a  je taký tupý, že neviem ani aké i sa píše v jeho mene. Proste mám blbý život.

V škole sa mi zapáčil jeden chalan. Volá sa Juraj. Je múdry a  celkom pekný, ale patrí ku skupine Bohatí rodičia. Trvalo to dlho, kým som nabrala odvahu napísať mu na Facebook. S malou dušičkou som čakala, čo sa bude diať. Bála som sa, že sa mi vysmeje, ale stalo sa to, o čom som ani nesnívala. Napísal mi, že by chcel so mnou chodiť!  Bola som neskutočne šťastná. Chodíme spolu tajne už dva mesiace. Dnes som sa Juraja spýtala: „Nechcel by si povedať aj ostatným, že spolu chodíme?“ „Prečo nie?“ odpovedal mi.

 Takže zajtra o nás všetci budú vedieť. Myslím si, že väčšina spolužiakov nám to bude priať. Anastázia však medzi nimi nebude. Ona je už taká a asi sa nezmení. Ja som šťastná a preto sa ma jej správanie nemôže dotknúť.

                                                                                                Daniela Martvoňová, 6.A 2012/13

 

 

 

 

                                                         Najlepší najhorší zážitok

 

            Čaute, ja som Žofka a porozprávam vám o mojom najhoršom zážitku v živote.

            Bolo upršané ráno a ako zvyčajne som išla do školy. Na ulici sa mi zdalo, že počujem mamin hlas. Išla som za tým hlasom, ale manimu som nikde nevidela. Ako som sa tak obzerala,  zacítila som zvláštnu látku na ústach a spadla som na zem. Posledné, čo som počula, bolo: „Máme ju!“               

            Keď som sa prebudila,  ocitla som sa vo zvláštnej miestnosti bez okien. Bola som úplne dezorientovaná. Nevedela som, kde je sever a kde juh.  Keď som sa trochu spamätala, pochytil ma obrovský strach. Zrazu som začula veľký buchot a nejaká žena hlasno kričala. Po chvíli ten krik prestal. So strachom som počúvala čiesi kroky. Prvý krok, druhý krok, tretí krok. Niekto sa približoval ku dverám.  Od strachu som ani nedýchala a srdce mi išlo vyskočiť z hrude.   Naraz sa dvere rozleteli a dnu vošiel zahalený muž, ktorý povedal: „Si na rade, dievčinka.“ Po týchto slovách sa mi ešte viacej rozbúchalo srdce . Bilo  tak silno, až ma rozbolela celá hruď. Muž ma zdrapil  za ruku a odviedol ma do ďalšej miestnosti. Na zemi ležala neznáma bezvládna žena v krvavej mláke. Chcela som kričať, ale z hrdla sa mi nevydral ani hlások. Muži ma postrčili na zakrvavenú stoličku a začali sa ma pýtať: „Máš bohatých rodičov“? Odpovedala som roztraseným hlasom : „Nie, nemám...“ Pozreli sa na mňa zlostnými očami a odviedli ma do tmavej miestnosti. Počula som,  ako sa rozprávajú. „Pusťme ju domov, ak sľúbi, že nikomu nič nepovie.“

„Veď nás bonzne a pôjdeme do basy!“

„Nepôjdeme!“

„Zabime ju!“

„To pôjdeme ešte na dlhší čas do basy.“

Nakoniec sa vôbec nedohodli a ja som sa bála, čo ma čaká.

            Keď si moje oči privykli na tmu v miestnosti, všimla som si, že v múre je akýsi otvor. Rozhodla som sa, že sa pokúsim ním prejsť. Na moje prekvapenie, nebolo to vôbec zložité. Ocitla som sa na dvore nejakej budovy. Tá budova bola veľmi stará a mala porozbíjané okná. Opatrne som kráčala ďalej, až kým som nenašla východ. Lenže pred tým vchodom stál jeden z mojich únoscov a fajčil.  Čo teraz? Som stratená, zúfalo som sa rozplakala, až som sa plačom zadúšala ...

            „Žofka, Žofka! Preber sa, neplač ...“ Snívalo sa ti niečo zlé?

            Otvorila som oči a namiesto únoscu sa nado mnou nakláňala moja sestra Danka. Vďakabohu! Môj najhorší zážitok sa vďaka nej skončil šťastne. Ako dobre, že máme spoločnú izbu ...

 

                                                                                  Daniela Martvoňová, 6.A 2012/13

 

 

Školský rok 2013-14

 

Povesti z Hruštína o názvoch v Hruštíne

 

Baraniarky

 

Bol raz jeden bača, ktorý už 10 rokov pásol ovce. Mal 99 oviec a jedného barana. No za tých 10 rokov nemal ani jedno jahňa a navyše nemal ani žiadne šťastie v živote. Ale onedlho sa stalo...

 

Narodilo sa jahňa, ktoré bolo úplne iné ako všetky ostatné ovce. Bača si povedal: „Toto jahňa nikdy nikomu nedám!“ No raz, keď bača pásol ovce, prišla za ním žena v baraňom rúchu. Podišla k nemu  a povedala: „Bača, ak mi dáš svoje nezvyčajné jahňa i jeho rodičov, budeš mať veľké šťastie.“ Bača si pomyslel: „Ale čo budem robiť, keď nebudem mať žiadneho barana?“ Chvíľu premýšľal a potom so zachmúrenou tvárou povedal: „Tak dobre!“ Žena však pokračovala: „Musíš mi splniť jednu prosbu.“ „Akú?“ spýtal sa bača. „Pole, na ktorom stojíme, pomenuješ tak, aby si ľudia vždy spomenuli na túto udalosť.“

Bača súhlasil. Posledný raz pohladil jahňa a žena zmizla aj s ovcami tak, ako prišla.

Bača dlho premýšľal, ako to pole pomenuje. Po týždni sa žena objavila opäť. „Tak bača, ako si pomenoval to pole?“ spýtala sa.

Bača odpovedal: „Toto pole som nazval Baraniarky.“

Žena s úsmevom povedala: „Milý bača, bol si mi verný a úlohu si splnil, nuž ťa za to odmením. Budeš mať šťastie do konca svojho života.“

A tak sa aj stalo. Po týždni si bača našiel peknú gazdinú, s ktorou mal troch synov. Jana, ktorý bol maliar, Jura, ktorý bol sochár a Paľa, ktorý bol kováč. Keď im bača rozprával, čo sa mu prihodilo, synovia na počesť neznámej ženy postavili sochu. Juro ju postavil, Jano namaľoval a Paľo ukul podkovu a dal soche do ruky na znak šťastia. Bolo to už veľmi, veľmi dávno a socha sa rozpadla. Ale nejaké úlomky kameňa ešte stále ľudia nachádzajú na poli nazvanom Baraniarky.

                                                                   Aneta Maciwodzinská, 5.A

 

 

Prdalky

 

Za čias, keď vládol Juraj Thurzo, sa po hruštínskych kopcoch vláčil akýsi starý pán. Volal sa František Prdal. Keď si išiel na hrad pýtať povolenie, aby si mohol postaviť dom v Hruštíne, Juraj Thurzo mu ho nechcel dať. No keď si pomyslel, že bude mať ďalšieho človeka, ktorý bude preňho pestovať zemiaky, napokon súhlasil.

O niekoľko rokov, keď už mal František postavený dom a bol pravým obyvateľom Hruštína, vybral sa raz do Oravského Podzámku na trh. Niekomu však „ležal v žalúdku.“ A tak keď prišiel na trh, tento neprajník mu do voza čosi hodil. Všimla si to hradná stráž a keď sa pán František pobral z trhu domov, potajme ho sledovala. Doma mu vo voze našli drahý hrniec. Františka zajali a odviedli na Oravský hrad k hradnému pánovi, aby ho obvinili z krádeže. Mučili ho až tak, že zomrel. No keďže ho ľudia v Hruštíne veľmi dobre poznali, kopce, na ktorých mal gazdovstvo, pomenovali na pamiatku podľa neho. A dodnes ich volajú Prdalky.

 

                                                                         Zuzana Gáborová, 5. A

 

 

Včielok

 

Kedysi v minulosti žil v Hruštíne jeden veľmi bohatý pán. Dal si postaviť drevenicu a k nej osadil 2 úle. Včely mal veľmi rád a stal sa známym včelárom.

Neskôr sa oženil, no jeho žena nemala rada včely. Raz keď sa manželia pohádali, žena zašla k úľom a ukradla včeliu kráľovnú. Včely sa veľmi nahnevali a začali ženu štípať. Keď sa pán vrátil domov, skoro svoju ženu nespoznal, taká bola dobodaná. Vyhlásila, že tam nezostane ani deň a odišla... Pán bol veľmi smutný.

Po čase pán dostal list, v ktorom ho prosili, aby pomenoval ulicu, na ktorej býva, keďže je taký bohatý. Pán si spomenul na ženu, ktorá nemala rada jeho včely a povedal si, že táto ulica sa bude volať Včielok.

 

                Juraj Kazimier, Anna Žilincová, Jozef Žilinec  5. A

 

Hadovisko

 

Bolo raz jedno miesto v Hruštíne, na ktorom bolo veľa zdravej trávy, no nikto o tomto mieste nevedel. Jedného dňa tadiaľ prechádzal pastier oviec a pomyslel si, že tam musí prísť aj s ovcami, majú sa tam veru na čom pásť.

Na druhý deň pastier zobral ovce a zaviedol ich na to miesto. Chodil tam celý rok a ostatní pastieri mu závideli, lebo jeho ovce poriadne priberali a bolo vidno, že sa o ne dobre stará.

Raz ho pastieri pozvali do krčmy. Odtiaľ ho zaviezli do Oravského hradu – rovno do mučiarne. Ráno sa pastier zobudil a zistil, že je priviazaný reťazami. O chvíľu do miestnosti vošli vojaci s tromi pastiermi a jeden sa ho spýtal: „Povedz, pastier, prečo sú tvoje ovce také zdravé a poslušné a majú takú hrubú vlnu?“ No pastier odvetil: „Nepoviem.“ Pastieri sa nahnevali a prikázali vojakom, aby z neho to tajomstvo nejako dostali. Takto pastieri chodili za väzňom každý deň, no ten nič nechcel prezradiť. No keď sa mu začali vyhrážať smrťou, pastier všetko o tajomnom mieste prezradil. Keď to však pastieri počuli, kázali vojakom väzňa „o hlavu skrátiť...“

Na tajné miesto začali brávať ovce oni. Po týždni im ale všetky ovce zdochli. Objavili sa tam totiž hady s jedovatým jedom a ovce poštípali. Pastieri neverili vlastným očiam, že im nezostala ani jedna jediná ovca a všade, kde sa pozreli, bol samý had.

Odvtedy na to miesto nikto nechodil. No hady sú tam doteraz schované vo svojich úkrytoch. Ľudia v Hruštíne dobre vedia, kde to je a nebezpečné miesto volajú Hadovisko.

Pastieri si mysleli, že ich preklial pastier, ktorý kvôli nim prišiel o život. Ale ani oni nežili dlho. Všetci zomreli na uštipnutie hadom.

                                                                 Kristián Očkaják, 5. A

 

2016-17

Aneta Maciwodzinska

                                                       Moja sestra je môj strážny anjel...

Piatok, 18. jún

    Lyssandra prežila ďalší týždeň v škole. Dnes to bol zase jeden z tých nudných dní. Aj keď bolo dnes slnečno, Lyssa – ako ju každý volal, sa necítila práve najlepšie. Pred mesiacom pri autonehode na ceste z výmenného pobytu v Londýne jej zomrela jej o dva roky staršia sestra Alessya. Lyssa nemala chuť do života. Stratila jej najväčšiu oporu, jej najlepšiu kamarátku. Stratila svoju sestru. Prežíva to najhoršie obdobie vo svojom živote. Vždy, keď ju kamaráti volali von, odmietala. Chcela byť sama. Schmatla vôdzku svojho psa Arrowa, nasadila mu ju a už boli na ceste do najbližšieho lesa. Lyssa bola rada, že si v tomto teple obliekla svoje riflové džíny a žltý top, ktorý sa jej hodil k vlasom. Paradoxom bolo, že nikdy nevedela, ako sa ten odtieň volá.  Nazývala ho jednoducho „niečo medzi blond a hnedou farbou“. Dnes si ich zopla do vysokého drdola.

    Ako si so psom vykračovali, počúvali spev vtákov, ktoré lietali sem a tam. Závidela im tú voľnosť a slobodu. Keď si bola Lyssa istá, že v lese nikto nie je, pustila svojho milovaného pitbulla „navoľno“. Ľudia by povedali, že je to psí zabijak – no opak bol pravdou. Arrow bol veľmi poslušný pes. Síce raz keď sa stretli so susedom, skočil naňho a oblizoval ho. „No jasné.  Ulízal by ho k smrti...“ pomyslela si Lyssa. Už boli obaja unavení, a tak si išli ľahnúť na trávnatý breh potôčika. Lyssa obrátila svoj modrý pohľad k rovnako sfarbenému nebu. Pozorovala biele oblaky plávajúce po nebi. Keď konečne odtrhla svoj zrak od neba, zistila, že Arrow zmizol. To sa jej ešte nikdy nestalo. Rozhodnutá, že ho ide hľadať, sa postavila z toho mäkučkého zeleného koberca a obzerala sa po okolí. Zrazu spev vtákov a závan vetra prestali. Lyssa sa otočila na zavrčanie za jej chrbtom. Za potokom stál veľký sivý vlk. Lyssu chytila panika. Čo má robiť? Stáť? Utekať? Nemohla vydať ani hlások, nieto ešte urobiť krok. Nevedela, čo bolo horšie – ten prenikavý vlčí pohľad alebo tie veľké tesáky, ktoré na ňu ceril? Modlila sa, aby sa tam nevrátil Arrow. Ktovie akoby to dopadlo. No určite nie dobre. Vlk bol pripravený skočiť na Lyssu a použiť ju ako obeť svojho hladu. No vtom ho niečo akoby paralyzovalo. Otriasol hlavou a vrátil sa späť do hlbokého lesa.  V závane vetra Lyssa počula nejaký hlas: „Bež domov! Hneď!“ Nemusela to počuť dvakrát, aby schmatla vôdzku a utekala – lepšie povedané šprintovala domov. Nič ju nezaujímalo. Dokonca ani Arrow. Len bezpečie domova....

    Keď dobehla k vchodovým dverám, spoza rohu  sa k nej rútil Arrow. Hneď sa k nemu pritúlila. Celú noc nemohla zaspať. Stále mala pred očami ten hrozný vlčí pohľad. Zrazu v jej mysli všetko zapadalo... Ten hlas v lese...  Alessya... Bol to jej hlas. Ona zachránila Lyssu. Bola to ona, kto prinútil Arrowa, aby utiekol domov. Vedela, že by to skončilo zle. Či už pre Lyssu, či pre Arrowa. „Ďakujem“, zašepkala Lyssa do tmy svojej izby a schovala sa pod prikrývku. Pochopila, že aj keď tu Alessya už nie je, tam hore na ňu stále dáva pozor.

                                                  

2019-20 

Baraňárky

 

Bolo a stále ešte je miesto v Hruštíne, ktoré volajú Baraňárky. Mnohí by si mysleli, že sa tam pásli alebo ešte pasú barany. Tie ale neuvidíte. Prečo? Tak počúvajte!

Raz keď sa večer chlapi vracali z práce smerom od Oravského Podzámku a mali trocha vypité, zablúdili. Uvideli svetlo svietiace z Baraňárok. A keďže sa chceli ísť pozrieť za tým svetlom, tak tam išli. Dlho kráčali, ale čím boli bližšie, tým bola mokrejšia pôda. Až keď prišli úplne k tomu svetlu, boli celými nohami v bažine. Darmo volali o pomoc, nik ich nepočul. Ťahali sa navzájom a aj sa im to podarilo, no mnohí sa tam vraj kedysi aj utopili. Títo chlapi sa tam trápili celú noc. A doma sa o nich báli. Keď ráno prišli, nikomu o tom nepovedali, pretože mali strach. Ženám povedali, že boli v krčme.

Keď už boli chlapi triezvi, povedali si, že toto miesto pôjdu obzrieť. Keď tam prišli, zistili, že sú tam veľké bariny a močiare. V niektorých častiach bola dokonca aj veľká tráva, čo by vysvetľovalo to, prečo si pri večernom príchode žiadne močiare nevšimli. Chlapi sa rozhodli dedinu pred veľkými barinami varovať, pretože nechceli, aby sa niečo prihodilo ostatným. Aj keď teraz tam uvidíte bažinu len zriedkavo a veľké množstvo ich už vyschlo, meno Baraňárky už tomuto miestu prischlo.

 

                                                                                                                       Nelka Martvoňová, 5. A

 

 

Hrnčiarka

Kedysi dávno žil jeden hrnčiar, mal ženu, no deti nemali. Žili si veľmi biedne a bývali v malej dreveničke. Pri nich ešte bolo pár dreveníc, ale málo. Preto na toto miesto chodilo veľa zvierat z lesa.

Žil pri nich aj kráľ Juraj, bol veľmi pyšný a každého, čo si žil biedne, volal chudák. Raz na tom mieste nebolo čo do úst, a tak hrnčiar išiel popýtať chlieb od kráľa. Prišiel, zaklopal a keď mu kráľ otvoril a obzrel si ho, povedal: ,,Čo si mi tu prišiel špiniť koberec! Čo tu chceš!" Hrnčiar mu povedal: ,,Nie je čo do úst, môj pane, povedzte, nenašlo by sa niečo?“ ,,Taká nehoráznosť! Odíď mi z očí, počuješ?" odvetil kráľ.

Tak teda hrnčiar odchádzal so sklonenou hlavou. O 3 dni v noci  na toto miesto prišlo veľmi veľa divých svíň a začali sa dobýjať do hradu. Keď to hrnčiar počul, utekal von, čo sa robí. Keď zbadal divé svine, utekal do chalupy po hrnce a lyžice. Akonáhle začal do hrncov búchať, urobilo to taký zvuk, že to svine odplašilo. Keď to kráľ videl, pokľakol pred hrnčiarom a povedal: ,,Ďakujem ti. Nebyť teba, bol by som mŕtvy.  Povedz, čo pre teba môžem urobiť?" Hrnčiar odvetil: ,,Nakŕm svoj ľud a daj peňazí pre tvoj ľud!"  Kráľ povedal: ,,Dobre, hrnčiar, ale urobím ešte jedno. Nechám pomenovať toto miesto po tebe!"

Odvtedy už nikto v ,,HRNČIARKE" nebol chudobný a mal čo do úst. Urobili veľké hradisko okolo tohto miesta a hrnčiarovi sa narodila krásna dcérka.

 

                                                                                                                           Maťko Žilinec, 5. A

 

 

Hrnčiarka

Bolo raz jedno miesto v Hruštíne, kde chodieval hrnčiar predávať a opravovať krčahy a hrnce. Po čase mal veľa práce, preto sa usadil. Dobrí ľudia z dediny mu pomohli postaviť dom, v ktorom nielen opravoval,  ale aj vyrábal hrnce.
Jedna dievčina k nemu často chodievala, aby jej opravil hrnce a krčahy. Ona mu za to navarila, upratala, oprala. Hrnčiarovi sa dievčina zapáčila a onedlho mali svadbu.
Po čase sa stal veľmi známym hrnčiarom, ktorého si vážili aj ľudia z okolitých dedín. Ľudia, čo bývali na tej istej ulici, ju začali volať Hrnčiarka.

 

 

                                                                                                                                        Slávka Matečková, 5.roč.

 

Hruštínsky boj s morom a stavba kostola v Hruštíne

 

Stalo sa to veľmi dávno. V malej dedinke na Orave, ktorá sa volala Hruštín, vypukol mor.

Veľmi veľa ľudí ochorelo, veľmi veľa ich zomrelo a len málo sa vyliečilo.  Kto by už mohol úbohým ľuďom pomôcť....    Lekárska veda nebola vtedy taká ako dnes. Kráľ si tiež nevedel s chorobou rady. A tak sa ľudia z Hruštína začali viac modliť.  Vybrali si sv. Jána Krstiteľa, ktorý je silným svätým a veľmi úpenlivo ho začali prosiť, aby im pomohol on.  Po pár dňoch prestali ľudia v Hruštíne chorľavieť a tí, ktorí už chorí boli, sa vyliečili.

Ľudia videli, že Ján Krstiteľ ich vypočul, že si ich vyvolil za tých, ktorých bude ochraňovať a chceli sa mu odvďačiť.

Odznelo veľa nápadov. Najviac sa im pozdával nápad postaviť nový kostol a zasvätiť ho Jánovi Krstiteľovi. Ako sa dohodli, tak aj urobili. Okrem toho na začiatok a koniec dediny postavili dva kríže a jeden tiež zasvätili z vďačnosti Jánovi Krstiteľovi. Tiež vedeli, že keď Ján Krstiteľ bude strážiť vstup do dediny, len tak sa do nej nejaké zlo nedostane.

 

Keď niekedy pôjdete cez Hruštín, pozrite sa na kostol a porozmýšľajte, aké dôležité je modliť sa v čase núdze.

 

                                                                                                                                                             Peter Plančo, 5. A

 

Mačací zámok

Lokalita: Pod Minčolom

 

Stalo sa to dávno - pred 200 rokmi. Žil jeden chlapec, ktorý býval v Hruštíne so svojou chudobnou rodinou.

Raz si zmyslel, že pôjde do hory na hríby. Zobral si košík a išiel. Ako prechádzal pomedzi stromy, začul akési mňaukanie. Rozhodol sa, že pôjde za ním. Cestou našiel zopár hríbov, ale polovica z nich bola zhnitá. Prišiel až na miesto, odkiaľ počul mňaukanie a našiel tam malé mačiatko. Bolo roztomilé, preto si ho zobral domov. Na druhý deň sa zobudil a rozhodol sa, že ešte pôjde nazbierať nejaké hríby. Zobral si teraz aj mačičku a vybral sa do lesa. Chodil po lese polhodinu, hodinu, dve hodiny a nič. Rozhodol sa, že bude nasledovať mačičku, že mu možno niečo nájde. Tak išiel za ňou, až ho mačička  doviedla k mačaciemu zámku. Keď uvidel mačací zámok, nechcel veriť vlastným očiam, pretrel si oči a zase sa pozrel, no on tam stále bol. Bolo tam asi 100 mačiek. Poobzeral sa okolo seba. Mali tam krásny potôčik, vodopád, v stromoch pliešky. Pozrel sa do toho najväčšieho stromu a tam bol kotlík plný zlatých dukátov. Išiel sa pozrieť, či sú pravé a zrazu uvidel kráľa a kráľovnú všetkých mačiek. Pozrel sa na nich a poklonil sa im, pozdravil ich a potom zistil, že vedia rozprávať. Povedali mu, že im priviedol naspäť ich stratenú dcéru a za to si bude  môcť zobrať toľko zlata, koľko unesie. Zobral si košík a začal ho napĺňať až po okraj zlatými dukátmi, aj do kešene si dal. Poďakoval sa mačkám a išiel domov za svojou rodinou.

Prišiel domov a otec s mamou sa ho spýtali, odkiaľ zobral toľko zlata. On im odpovedal, že od mačacieho kráľa a od mačacej kráľovnej. Otec sa ho pýtal: „A ako si sa tam dostal?“ On odpovedal, že to je tajomstvo. Odvtedy celá rodina hodovala a žila veselý život až do smrti.

 

                                                                                                                                  Jozef Firic, 5. A

 

VLČIE JAMY

 

V dávnej minulosti v dedinke Hruštín žilo jedno dievča. Celá rodina chodila na polia obrábať zemiaky, hrabať seno a trávu.  Keď raz pracovali na poli, dievča sa chcelo ísť pozrieť na susedný kopec, no mama jej to zakázala. Vraj je to tam nebezpečné.

Dievčaťu to však nedalo pokoj a jedného dňa na ten kopec napriek matkinmu zákazu išlo. Ako tam došla, veľmi sa čudovala, prečo sú tam na zemi kosti a zvyšky mäsa. Dievčina sa otočila a videla, ako mama a otec na ňu volajú, nech ide naspäť, ale ona ich nepočula. Keď sa otočila, veľmi sa zľakla. Videla svorku vlkov. Už, už sa  rozutekali... no našťastie tam bol horár a vlky odohnal.

Dievčatko sa vrátilo bezpečne domov. Uvedomilo si, že malo počúvať svojich rodičov.

 

A odvtedy sa ten kopec volá Vlčie jamy. Ale vlky tam už nenájdete, lebo horári sa tam rozhodli vykopať jamy, do vnútra dali surové mäso, a tak vlky chytili do pasce a zabili.

 

 

                                                                                                                Sofia Radzová, 5.A